Cesta do Hunedoara, ďalšieho miesta na našom zozname, bola plná prazvláštnych vecí a udalostí. Autobus bežne zastal v strede poľa a vyložil 2-3 cestujúcich, alebo naopak, zašiel na pumpu, či motel pri ceste a vyzdvihol cestujúceho. Ako šofér vedel, kde má zastaviť, keď tam nikde nebola zástavka a to miesto nebolo písané ani v pláne zastávok spoja? Paranormálna Transylvánia... Pri ceste a na poliach za dedinami behávali psy. Nie jeden, ani dvaja, ale svorky psov. Na hlavnej ceste podobnej rýchlostnej ceste obiehal náš autobus konské povozy, na križovatke dával prednosť vozu - rebriňáku, ktorý má vzadu ešpézetku. Autobus stojí v strede polí, lebo cez cestu prechádza stádo kráv s pastierom... Veci v našich končinách v súčasnosti nevídané a neslýchané. Mne osobne to prišlo milé aj vtipné, dotvárajúce tradičný obraz Rumunska.
Do mesta Hunedoara sme dorazili večer a už pri vjazde doň bolo vidieť, že toto kedysi významné oceliarske mesto dnes zažíva úpadok. Po páde železnej opony a strate štátnej podpory sa priemysel z mesta akosi vytratil. Ostali po ňom len zdevastované výrobné haly, továrne, osamelé komíny a polorozpadnuté sklady vedľa hlavnej cesty. Samozrejme, dnes sa štát snaží prilákať do mesta nových investorov, ale očividne sa im to zatiaľ veľmi nedarí...
Vystúpili sme na autobusovej stanici (pod tým si treba predstaviť parkovisko, kde stojí jeden mikrobus a nejaké staré autobusy), a keďže značne lialo, hľadali sme úkryt v blízkej železničnej stanici. Ak poznáte ten americký film, kde Američania chodia po Európe a vo východnej Európe sa boja vlakových staníc, lebo vyzerajú fakt strašne a horrorovo - tak toto bolo neičo podobné. Ale priznávam, malo to svoje čaro - hala veľká, pustá, pomerne tmavá, nikde nikto, ošarpané steny, a na tých stenách obrovské fresky pracujúceho socialistického ľudu...
Rozhodli sme sa nečakať na MHD (to by sme tam asi čakali dodnes) a zaplatiť si taxík na hotel. Taxík opať za neskutočných 6 LEI (1,50 EUR) vo mne začal prebúdzať dojem, že som nemecký milionár. Dorozumieť sa na hoteli anglicky bolo obtiažne, ale zvládli sme, a nakoniec sme mali aj veľmi dobrú izbu, síce nie s výhľadom na miestny hrad, ale zato na vedľajšej lúke sa pasúce kravičky. Malebné! :)
Ráno opäť lialo, preto sme zvažovali, či vôbec pôjdeme na prehliadku hradu, ale nakoniec v nás zvíťazila túžba vidieť nepoznané a vyrazili sme. Ako inak, opäť taxíkom.
Korvínov hrad je naozaj jeden z najkrajších hradov, aké som v živote videl, a to som ich videl naozaj dosť. Je priam neuveriteľné, že takýto goticko-renesančný skvost sa nachádza v takom strašnom meste, ako je Hunedoara (snáď mi to miestni odpustia). Napriek tomu, že hrad je v TOP 5 najväčších turistických atrakcií Rumunska a tiež je jedným zo 7 divov Rumunska, turistov na hrade rozhodne veľa nebolo, no mohlo to byť spôsobené aj hustým dažďom
Hrad vyzerá ako z rozprávky... Drevený most ponad riečku podopretý tromi kamennými piliermi, tri mohutné veže a zdobené priečelie paláca. Prekvapilo ma, že tento skvost nevybrali pre natáčanie rozprávky Fantaghiro - veď by úplne zapasoval!
Po zaplatení malého vstupného (v prepočte 2,50 EUR pre študenta) máte neobmedzený vstup do (takmer) všetkých miestností hradu. Nevýhodou je, že väčšina priestorov nie je príliš zariadená. Najkrajšou miestnosťou na hrade je kráľovská sieň. Tu mal Matyáš Korvín svoj trón, a keďže aj dnes vyzerá sieň podobne ako v tých časoch, návštevník sa môže na malú chvíľku ocitnúť v časoch ospevovaného Matyáša a zažiť atmosféru kráľovského hradu. Ďalším zaujímavým miestom hradu je veža Neboisa, či samotné nádvorie hradu. V kaplnke možno nájsť hrobku Matyášovho otca - Jána Hunyadyho. Hneď vedľa kaplnky, na malinkom nádvorí, sa zase nachádza 30 metrov hlboká studňa, ktorú podľa povesti malo kopať niekoľko tureckých zajatcov po dobu 15 rokov za prísľub slobody. Samozrejme, po vykopaní studne sa žiadnej slobody nedočkali. Takéto povesti o kopaní hradnej studne sú síce časté na mnohých hradoch (aj na tých slovenských), ale autentickosti tohto príbehu spojeného s Korvínovým hradom nahráva nápis na studni, ktorý má v preklade hovoriť "Ten, kto napísal tento nápis, je Hasan, ktorý žil ako otrok neveriacich v pevnosti vedľa chrámu". Je teda len na človeku, či tomuto príbehu uverí, alebo nie. Ja Hasanovi verím.
Pri výstupe do veže nad vstupnou bránou sme zacítili omamnú vôňu pečených lahôdok, ktoré miestni predávali hneď pred hradom, a rozhodli sa, že si tento upršaný deň spríjemníme týmito pečenými dobrotami. Čakal som všeličo, ale že za 2 pollitrové pivá, pečený bôčik a pečené klobásky zaplatím dokopy len niečo cez 5 EUR, tak to rozhodne nie (k tomu porovnaj ceny pečeného mäsa a piva na akomkoľvek občerstvení pri slovenskom hrade alebo na jarmoku). Ako som už v minulom článku napísal, Rumunsko nás na každom kroku presviedčalo, že je krajinou zasľúbenou pre šporovlivých jedákov.
Poobede sme sa museli pobrať na cestu do ďalšieho mesta, do mesta Alba Iulia. Prišli sme na autobusovú stanicu Hunedoara, a náš mikrobus, ktorý nás mal odviezť do blízkeho mesta Deva, kde sme mali prestúpiť na vlak, tam už čakal pripravený na odchod. Hovorím šoférovi, že či je toto bus, ktorý odchádza 16:10, a on, že áno. Nasadli sme a on sa pohol... o 16:00... Proste rumunský štandard.
(pokračovanie v ďalšom článku)
