Čo vidieť v Pobaltí II. - Sigulda

Autor: Martin Kyseľ | 10.12.2016 o 19:30 | Karma článku: 3,51 | Prečítané:  592x

Hrady Sigulda a Turaida som mal už dlhšiu dobu na svojom liste pamiatok, ktoré chcem počas môjho pobytu v Pobaltí navštíviť, a tak som sa v jeden novembrový deň rozhodol naplánovať výlet práve na tieto miesta.

Lacné lístky na bus do Rigy, kopa voľného času, cestovateľský deficit a predpokladané pekné novembrové počasie boli vhodnou kombináciou dôvodov, pre ktoré som v jeden novembrový večer vyrazil zo stanice v Tartu smer Riga. Bus z Tartu odchádzal o druhej v noci, a keďže sa mi nechcelo len tak bez zmyslu sedieť niekde v bare a čakať, rozhodol som sa trošku potúlať po nočných uličkách Tartu, a bol to skvelý nápad (viac o tom inokedy v článku o Tartu a okolí). Pred odchodom busu sa na nástupišti zišla zaujímavá skupinka čakajúcich - Poliak, dve české študentky, Slovák a starší ruský pár. Tartu je naozaj multikulti mesto!

 

Štyri hodinky v buse ubehli ako voda, a tak, i keď pomerne nevyspatý, som o 6:00 už vystupoval v Rige na autobusovej stanici, ponáhľajúc sa na vlak do Siguldy. Mrzlo, nesnežilo, počasie sa javilo byť podľa predpovede, čo bolo dobre, keďže som celý deň plánoval stráviť potulkami pod holým nebom. Vlaková stanica v Rige ma milo prekvapila - nečakal som ju takú veľkú a zmodernizovanú. Všeobecne možno povedať, že vlakové spojenie vedúce z Rigy do piatich či šiestich smerov je na pomerne solídnej úrovni. Vlak do Valmiery (prechádzajúci cez Siguldu) bol taký klasický osobák, so sedadlami ako v autobuse (dali sa aj sklopiť a posunúť!), ale narozdiel od našich osobákov sa vo vlaku môžte pripojiť na free wifi. Cestu do Siguldy som statočne prespal, takže som skoro zabudol vystúpiť, no našťastie som si "službu budíček" stihol vybaviť u milej rusko-lotyšskej babušky. V Sigulde som ostal nemilo prekvapený, lebo lialo ako z krhly, čím sa totálne zrútil môj plán stráviť nejaký čas pred otvorením hradu potulkami po meste, a tak som bol nútený čakať na stanici. S miestnymi. Pýtali si sprvoti euríčko na pivo, ale potom sa debata zvrtla na to, čo robím v Sigulde a ako dnes vyzerá postsocialistické Slovensko (debata po rusky, samozrejme). Čiže dve hodiny som strávil čítaním knihy, raňajkami a debatou s ľuďmi čakajúcimi nato, kým otvoria hostinec poblíž stanice. Nie zlý začiatok dňa. Počasie sa za tie dve hodiny nijako radikálne nezlepšilo, čiže k hradu som vyrazil v daždi a hmle. Prvou zastávkou v Sigulde bol Nový zámok, resp. kaštieľ. V cestovnom sprievodcovi možno nájsť popis, že ide o pobaltskú perlu neo-gotiky, no v sychravom novembrovom ráne som touto stavbou až tak očarený nebol. Viem si však predstaviť, že na jar, keď je počasie prívetivejšie a rastliny v parku hýria farbami, môže byť zámocký areál oveľa atraktívnejší. Tiež ma trošku prekvapila podoba zámockej veže - na internete možno nájsť fotky, kde je veža s tmavozelenou strechou a žltými obrubami okien, nie ako v súčasnosti bez strechy a bielo-šedá. A potom aby človek veril internetu...

Areál pred stredovekým hradom bol prebudovávaný už od konca 17. storočia, ale stavba Nového zámku v novo-gotickom architektonickom štýle započala až v roku 1878. V tom čase bola vlastníkmi panstva rodina Kropotkin - hlavou rodiny bolo knieža Dimitry Kropotkin, bratranec známeho teoretika a zástancu anarchokomunizmu Petra Kropotkina. Dimitry Kropotkin bol rok po začatí stavby zavraždený revolucionárom Goldenbergom, a tak sa dohľadu nad prebiehajúcou stavbou ujala jeho žena Olga. Po svojom dokončení v roku 1881 sa budova stala svedkom pokojných, ale aj krušných časov. Najprv zámok slúžil ako obytné sídlo Kropotkinovcov, počas prvej svetovej vojny bola budova značne poškodená, neskôr sa jej vlastníkmi stala Únia spisovateľov a žurnalistov, ktorá investovala značnú peňažnú čiastku do jej opravy, a vytvorila z budovy centrum pre stretnutia spisovateľov. Počas druhej svetovej vojny si tu nemecká divízia Nord zriadila svoj hlavný stan, následne po pričlenení Lotyšska k ZSSR tu bolo zriadené rekreačné centrum pre funkcionárov strany. Od roku 1993 tu sídli samospráva Siguldy. Mnoho majiteľov za pomerne krátky čas. 

Kedže moja návšteva vyšla na sobotu, bol Nový zámok zatvorený. Škoda. Na daždi sa mi stáť nechcelo, fotiť sa aj tak nedalo, a tak som sa pobral k neďalekému stredovekému hradu. Stredoveký hrad v Sigulde je jeden z najzachovalejších hradov v Lotyšsku, ale ak mám úprimne povedať, na slovenské pomery je to  taká klasická priemerná zrúcanina hradu (asi som už rozmaznaný naším historickým "hradným" bohatstvom ;) ). Napriek tomu je kvôli svojej významnej histórii tento hrad zaujímavým miestom určite hodným návštevy. Len nie v daždi.

Prvé počiatky hradu na tomto mieste siahajú do 13. storočia, keďže v roku 1207 bola na tomto mieste postavená prvá pevnosť - kastel. Strategická poloha nad údolím rieky Gauja zaručila hradu značný rozvoj v priebehu ďalších storočí, o ktorý sa postaral predovšetkým Rád mečových bratov, neskôr zlúčený s Rádom nemeckých rytierov. Od roku 1432 sa hrad stal centrom "landmaršála"- správcu, druhého najvyššieho predstaviteľa Livónskeho rádu. Po páde Rádu sa postupne vystriedalo veľa vlastníkov hradu - od Poliakov cez Švédov a Rusov až po Lotyšov. Počas storočí bol hrad mnohokrát zničený, naposledy po skončení Veľkej severskej vojny, a odvtedy pustol. Až do polovice 20.storočia, keď sa začalo s archeologickým výskumom a opravou. V roku 1962 sa začalo s opravou severnej bašty, no a posledná veľká oprava prebehla po roku 2011, kedy bola postavená drevená "ochodza" pri vstupnej bráne.

Pred vstupom do hradu treba zaplatiť vstupné 2 eurá, čo nie je vôbec veľa, keď si človek uvedomí, že tie peniaze idú na ďalšiu rekonštrukciu a renováciu hradných priestorov. Aspoň to mi povedal mladý chalan za pokladňou. Milý chlapík, vysvetlil mi všetko o Sigulde, o blízkom hrade Turaida, spýtal sa, odkiaľ som a bol nadšený, že konečne stretol aj niekoho zo Slovenska.  A že počul, že spolu s Čechmi pijeme veľa piva a je u nás lacné, či je to pravda. Pobavil. 

Samotný hradný areál je pomerne neveľký (netuším, ku ktorému slovenskému hradu ho možno prirovnať). Dá sa vystúpiť na severnú baštu, odkiaľ je dobrý výhľad na celú dolinu rieky Gauja, a na rovnomenný Národný park. Samozrejme, v dobrom počasí, nie v daždi ako v mojom prípade. No napriek tomuto faktu som zazrel aspoň časť tohto údolia, a naozaj ma prekvapilo, že som na vrchu kopca, čo bol nezvyk, keďže posledné tri mesiace som strávil v naprosto rovinatom Estónsku. Za dobrého počasie je vidieť aj neďaleký hrad Turaida, ja som sa musel uspokojiť s výhľadom na jeho rozmazanú siluetu v hmle. Prechádzať sa po daždi ma príliš nebavilo, a tak som len narýchlo obišiel areál, a na záver prehliadky vystúpil drevenú ochodzu nad hradbou pri vstupnej veži, ktorú postavili len pomerne nedávno. Viac sa tu toho robiť nedalo v tento upršaný deň. 

 

Ako mi chalan pri pokladni poradil, vybral som sa počkať na miestnu maršrutku - minibus, jazdiaci medzi Siguldou a hradom Turaida. Po ceste som sa zastavil ešte v jednom stánku so suvenírmi, doslova preplnenom vlneným oblečením. Vlnené šály a svetre s tradičnými lotyšskými vzormi sa tu dajú kúpiť lacnejšie ako v Rige, dokonca sa dá s nimi vyjednávať o cene. Mne sa podarilo vyjednať zľavu 25% a pani ešte prihodila magnetku ako bonus! Po tomto výhodnom "obchodnom stretnutí" som šiel na zastávku vyčkať bus. Za chvíľku prišiel... a prešiel okolo a nechal ma tam stáť na daždi ďalej... Tak som sa pobral na stanicu, kde som si počkal ďalšiu hodinku na nasledujúci spoj. Po ceste si možno všimnúť na lúčke niečo ako súsošie viacerých zahnutých palíc. Sprvoti som si myslel, že sú to detské preliezky v tvare lízatiek, ale potom pri študovaní turistického sprievodcu som sa dočítal, že ide o drevené vychádzkové palice, známy symbol Siguldy a okolia. Bus zo Siguldy k hradu Turaida premáva z nástupištia pred vlakovou stanicou priemerne raz za hodinu. Cesta k hradu minibusom netrvá viac ako 15 minút.

Pred vstupom na hrad Turaida treba zaplatiť na informačnom centre 3 eurá, no netuším, ako to majú premyslené, kedže asi 15 metrov od tejto budovy bola otvorená brána na chodník, vedúci priamo k hradu. Asi sa spoliehajú na poctivosť návštevníkov ;) Cesta k hradu vedie cez areál plný sôch, ktoré zobrazujú postavy z lotyšských rozprávok a legiend. Napriek dažďu som sa rozhodol aspoň zbežne prejsť okolo tých najväčších, na návštevu hradu mi zostávalo aj tak niečo vyše troch hodín času.

 

Prvé stavebné práce na hrade Turaida sa datujú do roku 1214, kedy Rižský arcibiskup Albert (Rád mečových bratov) nariadil zbúrať pôvodný drevený hrad kmeňa Livóncov, a postaviť na tomto mieste kamenný hrad, ktorý by svojou strategickou polohou strážil obchodné cesty popri rieke Gauja a zároveň slúžil ako ekonomické a administratívne centrum tejto oblasti. Väčšina hradieb, ktoré možno vidieť v súčasnosti, boli postavené už v 13. storočí, rovnako ako hlavná veža, tzv. Bergfried, ktorá je typickým poznávacím znakom hradu Turaida, odlišujúcim ho od ostatných lotyšských hradov. V 14. až 15. storočí potom postupne pribudli veže chrániace brány a predbránia, obytný palác, a rovnako polokrúhla veža slúžiaca na obranu pred strelnými zbraňami. Najväčší rozmach zažil hrad v polovici 16. storočia, kedy bola aj najlepšie opevnený, a zároveň pod hradnú správu priliehalo najrozsiahlejšie územie počas jeho existencie. Po požiari roku 1776 bol hrad opustený, a až v polovici 20. storočia sa začalo s výskumom a rekonštrukciou.

Dnes možno vyšlapať na vrchol veže, odkiaľ je skvelý výhľad na celú dolinu, poprechádzať sa po nádvorí, a v polkruhovej veži je dvojposchodové múzeum. Čo som si všimol na viacerých hradoch v Pobaltí, tak spoločnou črtou hradných múzeí je, že nedisponujú veľkým počtom exponátov. V porovnaní s našimi hradmi je to priam zanedbateľné množstvo.

Po návšteve Turaidy som mal pôvodne v pláne ešte zastaviť sa v Sigulde pri bobovej dráhe, ktorú možno navštíviť za neuveriteľných 60 centov, avšak bol som tak premrznutý a zmoknutý, že som sa rozhodol radšej sa vrátiť naspäť do Rigy a dať si nejaké lokálne pivo. Do Siguldy sa aj tak ešte plánujem vrátiť, keďže mám v lete v pláne prejsť celý národný park. A snáď už nebude pršať.

Mini zhrnutie na záver - Sigulda je síce malé mesto, no napriek tomu je to naozajstná prírodno-historická perla Pobaltia, kde si na svoje prídu milovníci prírody, hľadači adrenalínu, a rovnako cestovatelia obľubujúci historické pamiatky. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trump pokračuje v kampani. Útočí, rozdeľuje a izoluje

Prvý Trumpov prejav vo funkcii prezidenta sa podobal na tie, ktoré prednášal ešte pred voľbami.

EKONOMIKA

Davos: Euro stroskotalo a svet sa dramaticky zmenil

Svetové ekonomické fórum sa nieslo v znamení Trumpa.


Už ste čítali?