Na skok do Transylvánie V. - Svetový unikát v dedinke Biertan

Autor: Martin Kyseľ | 29.7.2016 o 19:00 | (upravené 29.7.2016 o 22:55) Karma článku: 3,75 | Prečítané:  746x

Biertan. Malinká dedina v srdci Rumunska, skrývajúca svetový unikát a historický poklad. Ale povedzme si na rovinu - koľko Slovákov o ňom vie?

Ranná cesta zo Sibiu do 55 km vzdialeného mestečka Mediaș bola už tak klasicky "rumunská". Čakáme na autobusovej stanici na bus. Ja mám napísané podľa rumunského plánovača odchod o 8:35, pani za okienkom tvrdí, že ide 8:45...tak čakáme... 15 minút, 30 minút... Tak som sa šiel opäť spýtať, či čakáme správne... V momente, ako som sa vrátil od pani z informácii, prišiel očakávany bus (podotknem, že po 40 minútach!). Na meškanie busov si tu očividne treba zvyknúť. Cesta busom pomedzi hory nápadne pripomínajúce bežné slovenské pahorkatiny ubehla pomerne rýchlo a už sme stáli na bus zastávke v Mediașe (bus stanicou by som to parkovisko pre 4 autobusy nenazval). Keďže sme mali ešte čas, rozhodli sme sa pozrieť si historické centrum tohto kedysi pomerne významného mestečka. Ako prvý sme navštívili pravoslávny chrám. Vnútro klasicky bohato zdobené, ale steny vyzerali, že sú obložené drevom a maľby sú namaľované na dreve. Musel som prísť a dotknúť sa, inak by som fakt uveril, že je celý chrám zvnútra drevený...

Popri mestskom opevnení sme sa uličkou so staršími domami dostali až do centra mestečka, ktorému dominuje pomerne veľké námestie s parkom, a v pozadí sa týči vysoká veža opevneného kostola. Mne zdiaľky pripomínal mestský hrad v Kremnici. Rozhodli sme sa pozrieť si ho zblízka, ale ostali sme sklamaní - okolie práve reštaurovali, tak bolo celé rozbombardované a do kostola sa nedalo vojsť. Škoda.

Zvyšok času, ktorý sme mali do ďalšieho spoja, sme sa rozhodli stráviť typicky slovensky - pochutnávaním si na loveckej saláme a chlebe v miestnom parku. V predchádzajúcich článkoch som spomínal, že popri cestách za dedinami možno vidieť svorky psov. Tu, v centre mesta, boli psy všade - ležali len tak na dlažobných kockách, na letných terasách, v parku na tráve, pili vodu pri fontáne... Našťastie žiaden nebol agresívny, skôr vyzerali hladne a očami si pýtali najesť.

Polhodinku pred odjazdom nášho busu do dediny Biertan sme sa presunuli na miestnu "stanicu", kde sme chceli počkať (keďže v Rumunsku nikdy neviete, či bus pôjde, a ak áno, či pôjde načas). V chladnom počasí sme sa rozhodli dať si kávičku a čokoládu z automatu za 1 Lei (netuším, koľko stojí káva z automatu na stanici u nás, ale 20 centov to asi nebude). Pri káve z automatu v Rumunsku sa Vám ale môže stať, že dostanete ako bonus aj muchu :) Začali sme sa na tom smiať, no smiech nás rýchlo prešiel - šofér nášho busu sa rozhodol nečakať na presný čas a odišiel o 5 minút skôr. Nepomohlo ani mávanie, keď prechádzal okolo nás... Jediný spoj, ktorým sme sa mohli dostať do dediny Biertan a stráviť tam dostatok času na prehliadku (keďže večer nás čakala dlhá cesta vlakom do Brašova). Vravím si "A sme v..., čo teraz?" Napadla ma spásonosná myšlienka - vezmeme si taxík. Veronika na mňa pozerá, že či som normálny, že to bude stáť kopec peňazí, a či si myslím, že vôbec niekto bude ochotný nás tam taxíkom zaviezť. Skúšam šťastie u prvého taxikára - nehovorí anglicky, ale pochopil, čo chcem a na lístok napísal "50 Lei"... V hlave prepočítavam - 11 Eur za 30 km - ideme, platím! Veď som tu možno prvý aj posledný krát :)

Po 20 minútovej ceste taxíkom sme vystúpili rovno pri obrovskom opevnenom kostole. Rozhodli sme sa nestrácať drahocenný čas a zamierili sme si to rovno do kostola. Hneď pri bráne nás ale stopli SBS-kári, ktorí nám po anglicky vysvetlili, že kostol je ešte vyše trištvrtehodinu zatvorený pre verejnosť. Zvláštne, viac sme sa ale nevypytovali. Pobrali sme sa teda preskúmať vonkajší prstenec hradieb - ten bol verejnosti prístupný. Úzky chodníček pomedzi vysokú trávu dával tušiť, že turisti sem veľmi často nechodia. Zvonku vyzeral kostol naozaj majestátne, opevnenie a vysoké nárožné veže mu dodávali skôr vzhľad hradu. Keď už sme sa blížili opäť k vstupu, zbadali sme odparkované karavany s menami "Louis", "Robert" atď. Začali sme tušiť, že kostol je zjavne uzavretý, lebo sa tam niečo natáča.

Keď sme sa vrátili z prvotnej, vonkajšej obhliadky, ostalo nám stále ešte 25 minút. Zbehli sme do miestneho obchodíku a kúpili domáce croissanty - 0,50 Lei (12 centov) za kus! Fakt neuveriteľné ceny... Koľko musí mať bežný Rumun z dediny peňazí na mesačné vyžitie?
Sadli sme si do miniparčíku pri kostole a konzumujúc fajné croissanty čakali. Odrazu sa vynorilo psie duo - väčší pes sa bál, ale malý prišiel a sadol si mi k nohám a túžobne pozeral, ako jem. Ponúkli sme oboch kusom loveckej salámy, ktorá nám ešte ostala a koláčom. Zobrali si, nesťažovali si, vyzerali vďačne. Dobré skutky treba robiť, šťastie (aspoň chvíľkové) treba rozdávať. Raz sa to môže človeku nejako vrátiť.

Opevnený kostol v dedinke Biertan bol postavený na prelome 15. a 16. storočia, a ako inak, opäť za tým treba hľadať Transylvánskych Sasov. Ako som v predchádzajúcom článku spomenul, Transylvánski Sasi boli (a sú) potomkovia nemeckých kolonistov, ktorí do tejto časti rumunska prišli na pozvanie panovníka. Komunite nemeckých usadlíkov v Biertane a v okolí sa začalo dariť, od kráľa navyše dostali právo usporadúvať trh, a tak konkurovať neďalekému mestu Mediaș. V 16. storočí, keď komunita prešla počas reformácie na protestantizmus, sa začal aj postupný rozvoj mestečka a hlavne kostola. V čase ohrozenia krajiny zo strany Osmanskej ríše sa nemeckí usadlíci rozhodli, že namiesto stavania nových pevností budú opevňovať svoje kostoly. Preto v súčasnosti v okolí mesta Mediaș a na územi kedysi obývanom touto menšinou možno nájsť takmer v väčšej každej dedinke opevnený chrám. Kostol v Biertane je však výnimočný svojou veľkosťou aj históriou. Trojitý prstenec hradieb a mohutné obranné veže svedčia o jeho niekdajšom význame - kostol bol od roku 1572 do roku 1867 sídlom biskupa Saskej luteránskej cirkvi. Kňazi odtiaľto chodili študovať do významných európskych metropol tej doby. O pár storočí neskôr kostol postihli katastrofy, keď v roku 1704 bol počas Rákocziho povstania vyrabovaný, a v r ku 1977 bol značne poškodený počas zemetrasenia. Rumunské inštitúcie v spolupráci s organizáciami zastupujúcimi Transylvánskych Sasov (z ktorých veľká časť emigrovala do zahraničia) sa odvtedy snažia o postupné rekonštrukcie chrámu a o jeho udržiavanie. V roku 1993 sa chrám pre svoju výnimočnosť spolu s ostatnými menšími opevnenými kostolmi dostal pod ochranu UNESCO.

Vyšli sme hore ku kostolu a keďže ešte stále bolo pri vstupe do kostola pomerne rušno, rozhodli sme sa obísť kostol a pozrieť sa po najvrchnejšej časti opevneného areálu. Hneď po pár krokov sme narazili na menší domček, ale keďže bol zavretý a informácie na ňom iba po rumunsky, obišli sme ho bez povšimnutia. Doma som si našiel zaujímavú pikošku práve k tomuto domčeku - kedysi táto budova slúžila ako tzv. "väzenie pre rozvádzajúcich sa". Čo si pod tým predstaviť? No bol to domček, kde na obdobie dvoch týždňob spolu zatvorili manželov, ktorí sa rozhodli, že sa chcú rozviesť. Chápete, aby si to akože rozmysleli. Tak počas toho obdobia dvoch týždňov spolu zdieľali jednu posteľ, jeden tanier a lyžicu. Zaujímavé je, že podľa štatistík za obdobie troch storočí, sa po tomto pobyte rozviedol nakoniec len jeden jediný pár! No neprospelo by niečo táketo aj dnešným ľuďom? :)

Obišli sme kostol,vystúpili na obrannú vežu s výhliadkou na okolitú krajinu, a keď sme už boli len pár krokov od vstupu do kostola, oslovil nás párik v stredných rokoch, či sa neobčerstvíme čajom alebo kávou. Pozerali sme nechápavo na nich, a potom nám s úsmevom ukázali, že štáb, čo natáča v kostole, tu má kávovar, a že oni sa už ponúkli. A šikovní Slováci si takúto príležitosť tiež nemohli nechať ujsť ;)
Vošli sme do kostola, ktorý bol zvnútra jednak úplne strohý (dosť prekvapivo, keďže to bolo niekdajšie sídlo biskupa), a tiež vnútrajšok bol zaliaty takým "mliečnym svetlom", na pôvod ktorého som neprišiel. Pozeráme si interiér kostola, keď zrazu niekto zo štábu zavrel dvere, niekto iný tváriaci sa dosť dôležito zahlásil "A teraz poprosím všetkých ticho...aaaa ideme" a herec oblečený ako kňaz začal čítať po taliansky nejaký text... a my sedíme na lavici, ja sa modlím, aby mi nezazvonil mobil. Nezazvonil, vďakabohu.

Doprezerali sme interiér, pozreli sa ešte na dolné nádvorie, kde však bol rozložený štáb a ľudia tam opekali a varili guľáš (podľa vône súdiac). Zišli sme z kopca, že máme 20 minút, kým pôjde bus. Keďže nikde nebola zastávka, šli sme sa spýtať pani na kase pri vstupe do kostola. Anglicky nevedela, ale nemecky hovorila prirodzene a s nemeckým prízvukom. Zjavne bola potomok Sasov, ktorí tu kedysi žili. Vysvetlila nám, že zastávka nie je oficiálne označená, ale že "Je tam dole, kde stojí ten minivan". Tak sme tam stáli...hodinu a bus stále nešiel. Zavolal som na číslo taxislužby. Nik tam nehovoril po anglicky, ani nemecky. Márne. A polhodina do jediného vlaku smerom na Brašov. Katastrofa. Nakoniec prišiel nejaký bus, pýtam sa ho, či ide do mesta Medias, kývnutie hlavou mi stačilo. Bus vyrazil, ale šli sme (sami v buse) cez také končiny, že keby nás tam niekde šofér predá, tak nás nenájdu už nikdy. Našťastie sme dorazili v poriadku do Mediasu, no ostávali nám dve minúty do odchodu vlaku. Bežíme, žiadny vlak na nástupišti nestojí. Odišiel. Tak len sedíme, lapáme dych... po chvíľke sa idem spýtať pani pri okienku, či náhodou nejde iný vlak neskôr. A môj dobrý skutok pri kŕmení psích kamošov sa mi zjavne oplatil - vlak do Brašova mešká (tradičných) 45 minút, stihli sme ho ;)

(pokračovanie v ďalšom článku)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?