Na skok do Transylvánie - Kluž a soľňá baňa Turda

Autor: Martin Kyseľ | 24.7.2016 o 19:15 | (upravené 24.7.2016 o 19:42) Karma článku: 11,27 | Prečítané:  4892x

Čo Vás napadne, keď sa povie "Transylvánia" alebo "Rumunsko"? Ak Vás hneď po počutí premkne hrôza a strach o vlastný život alebo majetok, potom tieto svoje obavy vezmite, pokrčte a zahoďte tak ďaleko, ako sa len dá. 

"Sedmohradsko alebo Transylvánia (rum. Ardeal/Transilvania, maď. Erdély, nem.Siebenbürgen/Transsilvanien/Transsylvanien) je historická krajina v Rumunsku. V užšom (správnejšom) zmysle zahŕňa územie medzi oblúkom Karpát v strede Rumunska a (karpatským) pohorím Apusenské vrchy, čiže bývalé uhorské župy východne od Siladskej, Bihárskej, Aradskej a Krašovsko-severínskej župy. V širšom (novšom) zmysle zahŕňa aj zvyšok západného Rumunska až po hranicu s Maďarskom a so Srbskom ako aj región Marmaroš." Tak definuje územie rumunskej Transylvánie Wikipédia (https://sk.wikipedia.org/wiki/Sedmohradsko).

Pre mňa však bola Transylvánia, alebo lepšie povedané Sedmohradsko, už odmalička bájnou krajinou, ktorú som chcel aspoň raz navštíviť. Ako malý chlapec som miloval (a doteraz milujem) históriu, a tak som čítaval povesti a články o sedmohradských protestantských kniežatách ako Bethlen, Thököly, Rákoczi ai., ktoré bojovali proti cisárskym vojskám v Uhorsku, a vtedy som si zaumienil, že raz sa tam vyberiem - po stopách svojich (detských) hrdinov.

O pätnásť rokov neskôr, keď sa k mojej láske k histórii pridala aj cestovateľská vášeň, sa po spontánnom rozhodnutí môj cestovateľský sen naplnil. Keďže o Rumunsku kolujú v slovenskej spoločnosti mýty ako o nebezpečnej krajine žobrákov, kriminálnikov a chudoby, vopred som si od mojich rumunských priateľov pozisťoval nejaké užitočné informácie. Uistili ma, že na 98% nás nikto neunesie, ba ani nezavraždí, čo mi dostatočne stačilo na realizáciu mojej myšlienky na cestu do Transylvánie.

Našou prvou zastávkou po takmer celodennom cestovaní vlakom malo byť mesto Cluj-Napoca (slovensky Kluž). Už na hraniciach Maďarska s Rumunskom sme začali šípiť, že v Rumunsku plynie čas akosi inak... Podľa rozpisu mal vlak čakať v stanici 15 minút, ale samo od seba sa toto čakanie predĺžilo na polhodinu, a ani sprievodca netušil, prečo čakáme. V meste Simeria sme prestúpili do rumunského IC vlaku a koženkové kupé nás usadilo do rumunskej reality. V meste Vintu de Jos opäť hodinová prestávka, opäť nik nevedel prečo. Vlak prišiel do Klužu s meškaním hodinu a pol a bez rozpakov... Prvý dojem z Rumunska - na vlaky sa spoľahnúť rozhodne nedá :)

 

Mesto Kluž, ktorému sa však pre svoje zmiešané maďarsko-rumunské obyvateľstvo viac hodí meno Koložvár (áno, ako tá kapusta), je pomerne veľké mesto s 300-tisíc obyvateľmi, čo sme zistili na druhý deň ráno, keď sme po ceste do centra mesta pretínali štvorprúdové bulváre.
V Kluži sme neplánovali pobudnúť extrémne dlho, chceli sme stihnúť iba hlavné pamiatky a zažiť atmosféru mesta, a preto sme sa hneď zavčasu ráno pobrali do centra na hlavné námestie. Kostol sv. Michala je druhým najväčším chrámom v Sedmohradsku a právom býva považovaný aj za jeden z najkrajších chrámov Rumunska. Strohá výzdoba interiéru kostola ma upútala, keďže som bol zvyknutý nato, že rímskokatolícke katedrály zväčša bývajú zdobené množstvom zlata a ornamentov. Vedľa chrámu dominuje námestiu súsošie s Matejom Korvínom, ktorý, ako sme neskôr zistili, bol a stále je veľmi obľúbeným panovníkom v celom Sedmohradsku. Asi preto mu na soche dodali taký výraz nekompromisného sympaťáka!

 

Druhým miestom, ktoré nás v Kluži zaujalo, bola pravoslávna Katedrála Usnutia Presvätej Bohorodičky, ktorá je centrom Pravoslávnej cirkvi v Sedmohradsku. Netušil som, že v Kluži žije taká početná skupina pravoslávnych veriacich... Zhodou okolností práve počas našej návštevy sa v nej konal obrad (netrúfnem si povedať, o aký išlo), a keďže to bolo poprvýkrát, čo som mal možnosť zažiť duchovný obrad pravoslávnej cirkvi, musím sa priznať, že som mal aj kúsok zimomriavky. A úplne ma dostalo, keď som videl, ako sa pri modlení ľudia navzájom pochytali a tak sa modlili, pretože nejako tak si predstavujem spoločenstvo ľudí, ktorých spoločné myšlienky smerujú k Bohu. Neveriaci by mohli namietať, čo na takom obrade môže byť fascinujúce - ale treba to zažiť a potom posúdiť!

Ani sme sa nenazdali a museli sme sa ponáhľať na bus do neďalekého mestečka Turda. Doma pri plánovaní výletu cez rumunský plánovač spojov som objavil možnosť vopred rezervovať miestenky do busu, tak som predvídavo zarezervoval dve miesta. Po príchode na stanicu sme zistili, ze spoj naozaj zabezpečuje mikrobus, tak ako informoval plánovač. To by nebolo také zlé, ale keď som sa spýtal šoféra, že máme miestenky, tak kam si máme sadnúť a koľko doplatiť, lámanou angličtinou mi naznačil, že už má len jedno voľné miesto. Vravím mu, že ja mám predsa rezerváciu dvoch miest, a on s úsmevom, že miestenky nie sú relevantné, že tu platí, kto prvý príde, ten prvý ide. Nakoniec sme sa rukami-nohami a lámanou angličtinou dohodli, že kamošku usadí na voľné miesto a ja budem sedieť vpredu ako spolujazdec. To som však ešte netušil, že budem sedieť na rozkladacej detskej štvornožke! Keď som sa ho pýtal, či to nebude problém, keď nás zastaví polícia, odpovedal "No politia, no problem". A tak sme sa za rytmov rumunskej disco hudby z rádia vydali na cestu do Turdy.

Turda, malé mesto hodinku cesty od Klužu, v súčasnosti láka turistov na zrekonštruované priestory bývalej soľnej bane tzv. Salina Turda. Vystúpili sme v Turde a pre istotu som sa šiel na informácie opýtať, odkiaľ má ísť náš večerný bus do mesta Hunedoara, keďže nikde na štyroch nástupištiach ten spoj nebol písaný. Pýtam sa staršej pani v takej miestnosti, akože info centrum, "Do you speak english?" a ona "Yes", tak som sa vnútorne zaradoval a začal som "I would like to ask..." a ona "No, no, no". Vravím si "Čo teraz?", tak skúsim "Deutsch?" pani kontruje "Nein!". Tak sme spoočne šli nato dorozumievacími prostriedkami ako v ranej primitívnej spoločnosti - kresby a čísla. Nakoniec sa mi podarilo vyrozumieť, že ten bus síce nie je písaný na tabuli, ale že isto pôjde z perónu č.8, tak som sa celý šťastný, že v Rumunsku sa viem dohovoriť akokoľvek, vydal oznámiť túto radostnú zvesť kamoške a vybrali sme sa počkať na miestnu MHD, ktorá nás mala zaviezť k soľnej bani (keďže to bolo okolo 6 km). V strede kruhového objazdu rumunská vlajka väčšia ako u nás na prezidentskom paláci - Rumuni sú patrioti zjavne. MHD prišla úplne inak, ako bolo písané na rozpise, ale to nás už nedokázalo prekvapiť, proste štandard. Hovorím šoférovi "Two tickets to Salina Turda" a on "Hop in!", tak sme sa zviezli zadarmo. Asi sme pôsobili ako neznalí americkí turisti, na ktorých bolo treba spraviť dojem, ktohovie...

Na parkovisku pred soľnou baňou stálo asi 20 busov, takže sme tušili, že to vo vnútri bude nátresk. Netreba sa ale čudovať, po rekonštrukcii je Salina Turda medzi Top 5 atrakciami celého Rumunska. Keďže zájazdy čakali na skupinové prehliadky, my sme dostali prednosť a šli hneď dovnútra. Menšia rada pre tých, ktorí by tiež chceli túto baňu navštíviť - vopred si pozrite plánik bane. My sme prešli popri troch či štyroch menších miestnostiach, popri gápli a uvideli dlhý tunel, a tak sme si mysleli, že to bude vchod do hlavnej časti - do bane Rudolf. A tak sme šli... a šli... a šli a asi po 15 minútach sme vyšli úplne z bane... Nepodarilo sa, nevadí. S dobrou náladou sme sa rozhodli vrátiť a pokračovať v bádaní po "stratenom" vchode. Po chvíľke sme ho uvideli - zašitý v strede jednej z miestností, kde sme už predtým boli. Po nekonečných drevených schodoch sme prišli až dole, do samotného srdca bane, a poviem Vám, ostali sme úplne ohromení. Viete si predstaviť baňu, ktorá má pruhované šedo-bielo-čierne steny, výšku ako 6-poschodový panelák, v ktorej sa môžte povoziť na ruskom kolese, člnkovať na podzemnom jazere alebo si "len" zahrať biliard? Nie? Ani ja som si nevedel, až kým som to na vlastné oči neuvidel. Atmosféru dotváraju LED osvetlenia a drevené avantgardné posedenia pre návštevníkov. Ale načo to rozpisovať, to sa ani nedá opísať, stačí pozrieť fotky... Alebo ešte lepšie, treba to zažiť na vlastnej koži! ;)

 

Samozrejme, že uchvátení atmosférou bane sme pozabudli na čas, a zmeškali MHD spoj od bane na autobusovú stanicu. Tak som šiel volať taxík. Moje skúsenosti s dorozumievaním sa po rumunsky zaúčinkovali a za pár minút po nás prišiel. Myslel som, že si pekne priplatíme za túto jazdu, ale opak bol však pravdou a za 6 km jazdu taxíkom sme platili 7,5 LEI, čo je v prepočte necelé 2 eurá. Ako sa neskôr ukázalo, pre priemerne zarábajúceho Slováka je Rumunsko z pohľadu finančných výdavkov zasľúbená zem!

Síce s 15 minútovým meškaním, ale podľa hesla "lepšie neskoro, ako nikdy", sme sa dočkali nášho busu do ďalšieho mesta v našom programe - do mesta Hunedoara. (pokračovanie v ďalšom článku)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?