Spoznávanie Nemecka: Weimarská klasika

Autor: Martin Kyseľ | 4.2.2015 o 14:16 | (upravené 3.6.2015 o 15:36) Karma článku: 3,71 | Prečítané:  601x

Počas jednej júlovej soboty sme sa rozhodli, že navštívime mesto Weimar, ktoré sa nachádza len hodinu cesty vlakom od nášho domovského mestečka Muhlhausen. Navyše, ja som mesto navštívil pred štyrmi rokmi, tak som si veril, že sa

Mesto Weimar leží v Spolkovej republike Thüringen, približne 25 km od jej hlavného mesta Erfurt. S počtom cca 65-tisíc je štvrtým najväčším mestom Thüringenu. Weimar dostal kvôli spojitosti s viacerými osobnosťami umenia a kultúry prívlastok "Mesto kultúry". Od roku 1998 je historické centrum zapísané v UNESCO.

Územie v okolí mesta bolo osídlené už cca pred 250-tisíc rokmi, čo dokazujú nálezy kostier pravekých ľudí
Poprvýkrát sa mesto spomína už v roku 899 pod názvom Wimares, čo možno zo starej germánčiny, resp. nemčiny preložiť ako "Posvätné jazero/bažina". Od roku 946 po rok 1346 (okrúhlych 400 rokov) bol Weimar súčasťou Weimarského grófstva. Na začiatku tohto obdobia sa spomína hrad Weimar v spojitosti s cisárom Ottom II.. V 11. storočí počas teritorálnych bojov o Thüringen bol hrad zničený landgrófom Ludwigom III. z dynastie Ludowinger, neskôr bol hrad znovu vybudovaný. Od roku 1250 môžme hovoriť o prvom sídle, ktoré sa rozvíjalo v blízkosti a pod ochranou hradu. Od roku 1284 pôsobil vo Weimare Rád nemeckých rytierov, ktorý mal pod patronátom starostlivosť o mestský kostol, vymenovávanie duchovných, a zodpovedal za rozvoj školstva a starostlivosť o chorých. Prvé mestské privilégia dostal Weimar v roku 1410. V roku 1424 bolo mesto zničené požiarom, neskôr však bolo nanovo vybudované, získalo rozsiahlejšie práva a bolo obohnané dvojitým mestským opevnením.

Od roku 1552 sa stal Weimar hlavným mestom Sasko-Weimarského vojvodstva. V období novoveku sa vo Weimare konali viaceré procesy so ženami obvinenými z bosoráctva. Pozitívnejšou udalosťou bolo založenie tzv. Cibuľového trhu, ktorý sa od roku 1653 koná až dodnes.

Najväčšiu slávu zažilo mesto za vlády vojvodkyne Anny Amalie a jej syna Carla Augusta na prelome 18. a 19. storočia. V tom čase v meste pôsobilo množstvo umelcov, ako napr. Goethe, Schiller, Herder, Wieland atď. Toto obdobie pôsobenia umelcov vo Weimare sa zvykne nazývať "Weimarská klasika" a mesto zažívalo svoje zlaté časy. Vojvoda Carl August bol známy svojou vzdelanosťou a záľubou v umení, preto na svoj dvor priviedol tieto osobnosti kultúry a umenia a dal im slobodu tvorby. V roku 1816 sa tiež stal prvým monarchom na území Nemecka, ktorého štát mal svoju vlastnú ústavu.

Po období Weimarskej klasiky. keď sa rozvíjala hlavne filozofia a literatúra, došlo aj k rozvoju hudby, a to za vlády veľkovojvodkyne Marie Pawlowny a jej syna vojvodu Carla Alexandra. Vo Weimare po roku 1842 pôsobili Franz Liszt a Richard Wagner. Roku 1860 založil Carl Alexandervo Weimare Umeleckú školu Saského veľkovojvodstva.

Po prvej svetovej vojne bola vo Weimare vyhlásená Weimarská republika (na základe prijatia ústavy v divadle tohto mesta), ktorá trvala až do roku 1933.

Od roku 1926 sa mesto stalo centrom strany NSDAP, a baštou nacizmu bolo počas celej druhej svetovej vojny. Na 2. zjazde strany tu bola založená Hitlerjugend. Pre nacistov malo mesto dvojitú symboliku - ako miesto založenia nenávidenej Weimarskej republiky, a ako mesto s kultúrnym bohatstvom a tradíciou nemeckého národa. Hitler sám vraj mesto navštívil minimálne 40-krát. V blízkosti mesta Weimar bol v roku 1937 vybudovaný koncentračný tábor Buchenwald.
Po skončení druhej svetovej vojny bolo mesto súčasťou sovietskej zóny, neskôr patrilo tak ako všetky mestá v Thüringene, do Nemeckej demokratickej republiky. V tom čase to kvôli svojej umeleckej hodnote bola "výstavná skriňa" celej NDR.

Po znovuzjednotení Nemecka sa Weimar opäť vydal na cestu rozvoja kultúry a umenia, v meste boli zriadené nové kultúrne inštitúcie a organizácie. V roku 1998 bolo mesto zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a v roku 1999 bolo vyhlásené za európske hlavné mesto kultúry.

Na vlakovú stanicu vo Weimare sme dorazili okolo 9-tej hodiny ráno. Následne sme sa naslepo vydali prvou ulicou, ktorá viedla od staničnej budovy, a ktorá nás mala doviesť do centra mesta. Po chvíľke chôdze sme prešli popred nákupné stredisko Atrium a dohodli sme sa, že sa sem prídeme poobede najesť, keďže v centre asi lacnú reštauráciu nenájdeme. Po asi 10 minútach chôdze sme sa konečne dostali do centra, najprv sme prešli cez námestie Goetheplatz, kde sa nachádza malý parčík a možno si tu všimnúť aj zachovalú vežu mestského opevnenia tzv. "Kasseturm". My sme sa tu však nezdržali dlho a cez ulicu Wielandstrasse s množstvom obchodíkov známych značiek sme sa konečne dostali na námestie Theaterplatz, kde sme plánovali vidieť prvú zaujímavosť zo zoznamu pamiatok, ktoré sme v ten deň chceli navštíviť, a to pamätník Goethemu a Schillerovi. Na moje veľké prekvapenie (a tiež zdesenie) námestie vôbec nevyzeralo tak, ako som si ho zapamätal z návštevy pred 5 rokmi, ale celé námestie bolo obohnané dreveným bednením do výšky niekoľkých metrov. Ako sme neskôr zistili, za bednením sa skrýval letný amfiteáter vybudovaný pre letné divadelné hry pod holým nebom. Sochy Goetheho a Schillera sa tak stali súčasťou divadelného javiska, našťastie sa k nim dalo dostať. Spravili sme pár "divadelných fotiek" s týmito velikánmi literatúry (a nielen tej) a pokračovali sme v ďalšej prehliadke mesta. Musím sa však priznať, že som ostal sklamaný. Celé námestie pred Nemeckým štátnym divadlom, v ktorom bola v roku 1919 vyhlásená Weimarská republika a v ktorom Goethe so Schillerom uvádzali svoje hry, pôsobilo teraz, s týmto dreveným kolosom hrozne...

Ďalším bodom prehliadky mesta mala byť návšteva parku, v ktorom sa nachádza socha ležiaceho obra a následne prechádzka k mestskej radnici. Po ceste na Schillerstrasse som si však všimol obchod s minerálmi, skamenelinami a vypreparovaným hmyzom, ktorý som navštívil počas mojej predchádzajúcej návštevy mesta. Vtedy tu mali živého švába, s ktorým ste s mohli odfotiť, tak som Zuzku presvedčil, aby sme sa šli pozrieť aj sem, keď už to máme po ceste. Obchodík vyzeral rovnako ako pred rokmi, robila tam tá istá pani a pribudla možnosť odfotiť sa už ja s pakobylkou. Pofotili sme sa, ja som si kúpil pár minerálov do zbierky a pokračovali sme v prehliadke.

O pár domov ďalej sa nachádza vstup do múzea Weimar-Haus, kde vám interaktívne vedia priblížiť históriu mesta. Keďže som múzeum navštívil aj v minulosti, vysvetlil som Zuzke, o čo pôjde, ju to však nezaujalo, preto sme sa rozhodli len nakúpiť tématické suveníry, ktoré múzeum predáva vo vstupnej hale. Viete tu kúpiť Goetheho bustu, Schillerovo pero, Hrnčeky s Goetheho básňami, Knihy od autorov pôsobiacich v meste, prívesky v tvare listu stromu Ginko, ktorý je jedným zo symbolov mesta Weimar, a tiež iné predmety od výmyslu sveta, ktoré nejakým spôsobom majú súvisieť so Schillerom či Goethem. Na toto sa treba pred návštevou Weimaru pripraviť - všetko je istým záhadným spôsobom spojené s Goethem či Schillerom. Domáci sú si už asi tohto faktu vedomí, a tak sa to snažia zľahčiť napr. predajom ceduliek s nápisom "Hier war Goethe...nie" (Tu bol Goethe... nikdy). Zjavne sa im darí predaj oboch druhov suvenírov, tých tradičných a aj tých recesistických.

Po chvíľke chôdze prichádzame k parku, ktorý je ponorený do zelene. V strede parku sa nachádzajú lavičky ukryté pod pergolou, s výhľadom na čiernu kamennú sochu obra, ktorý je akoby "ponorený" v zemi. Pár vtipných pózičiek a pokračujeme ďalej.

Park nesie označenie "Frauenplan" a v jednom z domov, ktoré ho obkolesujú, sa nachádza aj Goetheho dom. Nás jeho návšteva však priveľmi nelákala, preto po zjedení neskorých raňajok (keďže vrcholil futbalový ošiaľ, v obchode sme si kúpili žemle v tvare futbalovej lopty) sme sa pobrali ďalej. Po chvíľke chôdze medzi historickými domčekmi sme prišli na Námestie Demokracie. Pred nami stál Kniežací dom ("Fürstenhaus"), pred ktorým sa nachádza socha vojvodu Carla Augusta na koni. V tomto dome dnes sídli Konzervatórium Franza Liszta.

Vedľa Fürstenhausu leží budova s okrúhlou rohovou vežou, v ktorej sídli Knižnica vojvodkyne Anny Amalie. Námestie vytvára pekné zákutie, my sme sa však ponáhľali, pretože večer sme chceli ísť pozrieť naše kamošky do neďalekého mesta Jena. Presunuli sme sa preto na námestie s jednoduchým názvom Trh ("Markt").

Na námestí Markt je vskutku čo obdivovať. Predovšetkým sa tu nachádza Stará radnica, zhotovená v novogotickom štýle. Nenechajte sa pomýliť, nie je až taká stará, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Na tomto mieste síce stála radnica už v roku 1396, ale tá čoskoro padla za obeť požiaru. Mešťania sa však nevzdávali, a tak postavili v roku 1583 novšiu v renesančnom slohu, ktorá stála až do roku 1837, ale aj táto skončili v ohni. Tak si obyvatelia mesta asi povedali "do tretice všetko dobré" a postavili radnicu tretíkrát a tá stojí dodnes. Radnicu zdobí reprezentatívny balkón podopretý stĺpami, a hodinová veža so zvonkohrou zo slávneho Meissenského porcelánu (tú sme však hrať nepočuli).

V rohu námestia sa nachádza Ginko múzeum, na opačnej strane námestia zas renesančný budovy Cranachov dom a Mestský dom, ktorý je typický svojou zeleno-bielou fasádou. Tento dom, v minulosti slúžiaci aj ako dom pre zasadania radných a pre obchodné jednania, bol v roku 1945 úplne zničený pri bombardovaní mesta, v roku 1971 ho však nanovo vybudovali. Na ľavej strane námestia sa nachádza známy luxusný Hotel Elephant, ktorý sa preslávil za čias vlády NSDAP, keď sa tu schádzali vysokopostavení nacistickí pohlavári na čele s Adolfom Hitlerom. Kvôli nemu dokonca k hotelu pristavali špeciálny balkón, kam za pokriku ľudí "Milovaný vodca, vyjdi vonku (k nám) z domu Elephant". Živo si viem predstaviť tú zvrátenú eufóriu.

Naším ďalším cieľom bol Mestský zámok, ktorý už zďaleka púta pozornosť svojou vysokou vežou.

Prvé počiatky hradu môžu siahať až do 6. storočia. Od 10. storočia tu stál Vodný hrad zhotovený, ktorý však na konci 13. storočia vyhorel. Hrad postavili nanovo a opäť vyhorel. Nešťastníci. Od roku 1439 začali budovať hrad nanovo, z tohto obdobia pochádza veža "Hausmannsturm" a pri nej ležiaca budova strážiaca bránu do hradu, ktorú posmešne nazývali "Bastilla", pretože tu svojho času bývali dvorné dámy (ktoré z dvora asi nemali úniku). Neskôr bol hrad mnohokrát prestavovaný, ale až na začiatku 16. storočia dosiahol podobu zámku, pôvodne renesančného, postupne však prestavaného najprv v barokovom, neskôr v klasicistickom duchu.


Zámok pôsobí navonok dosť jednoducho, i keď je naozaj obrovský. Mňa však stavby tohto typu veľmi neberú...Preto sme sa len prešli po nádvorí, kam sa dalo dostať zadarmo, zobrali sme si turistické letáčiky informujúce o neďalekom parku a pokračovali sme v prehliadke tam.

 

K parku viedol od zámku mohutný a vysoký most ponad rieku Ilm, ktorý dotvoril moju predstavu o tom, ako si asi žili vojvodcovia s rodinou a dvoranmi v tom čase. Romantické prechádzky do parku boli určite ich obľúbenou zábavkou na krátenie času. Do parku sa z mostu schádza po úzkych schodíkoch. Ak si vo Weimare budete chcieť urobiť romantické fotky, okolie mostu je na to ako stvorené.

 

Kto chce prejsť celý park, musí sa pripraviť nato, že ho večer budú bolieť nohy a bude toto rozhodnutie (možno) preklínať. My sme to radšej neriskovali a prešli sme len kvázi po akejsi hlavnej trase. Na začiatku sme si omočili unavené nohy vo vyvierajúcom prameni, ktorého voda mala asi 5°C, a to nepreháňam. Doslova som cítil, ako mi tuhne krv v žilách. Potom sme prišli dlhou alejou pomedzi vysokými stromiskami, až sme zastali pred Goetheho záhradnom domčeku. Tu Goethe nielen býval a tvoril, ale údajne sa tu tiež venoval pestovaniu rastliniek a záhradkárčeniu. Domček pochádza pravdepodobne zo 16. storočia a pôvodne mal slúžiť pre potreby vinohradníkov. Goethe si ho však po svojom príchode prerobil na svoj obraz a začal zveľaďovať aj okolie, kde si zriadil sad a záhradku. Dnes je v tomto domčeku expozícia venovaná komu inému ako Goethemu. Na konci tejto záhradky sa nachádza kamenná guľa na podstavci, tzv. Kameň šťastia, ktorý nechal zhotoviť sám Goethe ako pamätník Agathé Tyché.

V parku sa nachádza množstvo romantických zákutí s krásnym výhľadom, napr. Schillerova lavička pri rieke Ilm. Na samom konci parku sa nachádza Rímsky domček ("Rö misches Haus"), postavený v rokoch 1791 až 1798 v klasicistickom štýle ako záhradný dom pre vojvodu Carla Augusta, ktorý sa v parku rád zdržiaval. My sme sa však vybrali iným smerom. Prešli sme popri pamätnej soche W. Shakespeara, ktorá stojí pod umelo vybudovanou ruinou. Táto biela socha je prvým pamätníkom W. Shakespeara na európskom kontinente( myslím tým na pevnine). Zhotovená bola v roku 1904 Ottom Lessingom.

Len pár krokov od tohto miesta leží tzv. Tempelherrenhaus, čo preložiť možno ako Dom templérov (nezamieňať s templármi!). Od 18. storočia to bola súčasť weimarskej Oranžerie, v ktorej sa organizovali rôzne spoločenské podujatia. Po bombardovaní počas druhej svetovej vojny však zostala z pôvodnej budovy stáť len veža, ktorú vraj zhotovili na návrh, ktorý vypracoval sám Goethe. Goethe, Goethe... všade Goethe. Budova porastená popínavými rastlinami podľa môjho názoru patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo možno v parku nájsť. Ideálne miesto pre fotky v romantickom duchu.

 

Pri ruine sme strávili pomerne dlho času, nafotili sme pár fotiek, najedli sa a išli sa pozrieť k neďalekým dvom zaujímavostiam. Neďaleko ruiny stojí pamätník Franza Liszta, vedľa ktorého sa nachádza vstup do jaskyne. Tá bola obývaná už v praveku, o čom svedčia rôzne nálezy kostí a nástrojov. Vojvoda Carla August plánoval využiť tento chladný priestor na uskladnenie piva, jeho zámer sa mu však nepodarilo zrealizovať. Neskôr sa tu začal ťažiť travertín. Počas druhej svetovej vojny slúžili priestory jaskyne a štôlní po ťažbe travertínu ako bunker nemeckej armády a úkryt civilného obyvateľstva pred bombardovaním.

V blízkosti jaskyne tiež možno navštíviť cintorín, kde sú pochovaní príslušníci Červenej armády, ktorí padli v okolí Weimaru. Cintorín bol zhotovený už krátko po vojne v rokoch 1945 - 1946 a pochovaných tu je 648 sovietskych vojakov.

Po prehliadke parku sme sa ešte raz prešli popri hlavných pamiatkach v centre, no hlad a pokročilý čas nás donútili zájsť do neďalekého obchodného centra Atrium. Vybrať si tu jedlo nebolo príliš jednoduché, buď nebolo podľa gusta, alebo sa nepáčilo našim peňaženkám. Nakoniec sme predsa len kúpili nejaký orientálny pokrm v celkom dobrej cene (rozumej 5,5 za málo jedla), rýchlo sa najedli a ponáhľali sa na vlak do Jeny.

Na záver malé zhrnutie: Weimar je krásny, ale pre nás bol trošičku nudný a stereotypný. Všade umenie, kultúra, Goethe, Schiller, opäť Goethe a záplava klasicizmu. Ja obľubujem skôr stredovekú románsku alebo gotickú architektúru. Každopádne, v meste je naozaj veľmi veľa pamiatok, ktoré za návštevu určite stoja, a milovníci klasicizmu a umenia si tu prídu na svoje. Rada pre priemerného študenta - dobré je si vziať jedlo z domu, dá s tak ušetriť pár euro, keďže v centre bolo strava na slovenské pomery nehorázne predražená. Rada pre veľmi zvedavých cestovateľov - za návštevu stojí Bauhaus múzeum, a tiež v blízkosti mesta sa nachádzajúca rezidencia Belvedere s expozíciou porcelánu a krásnym priľahlým parkom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?