Regensburg

Autor: Martin Kyseľ | 13.1.2015 o 14:25 | (upravené 27.1.2015 o 10:50) Karma článku: 6,27 | Prečítané:  1257x

Regensburg, alebo po slovensky Rezno, je nemecké mesto, nachádzajúce sa v severnej časti Bavorska, konkrétne v obvode Horné Falcko. Toto krásne historické mesto som navštívil ešte pred rokom, ale vďaka zápiskom robeným počas výletu a krásnym spomienkam mám obraz a atmosféru mesta stále v živej pamäti. Keďže ide podľa môjho názoru o pomerne málo známe mesto, rozhodol som sa o ňom napísať kratšiu "reportáž".

Okolo siedmej hodiny večer v posledný júnový deň stojím na železničnej stanici v Plzni a lúčim sa s bývalou spolužiačkou K., ktorá mi poskytla ubytovanie pri mojej návšteve Prahy a Plzne. Prichádza moderný modrý vlak súkromnej nemeckej železničnej spoločnosti a ja si hneď uvedomujem ten priepastný rozdiel medzi vozňami tohto vlaku a tými našimi slovenskými. Sedím v prázdnom kupéčku vo vlaku smer Regensburg, v ktorom mám navštíviť bývalého spolužiaka J. a jedného z mojich najlepších kamarátov. Za 240 Kč tam a za 880 Kč späť do Prahy je to cenovo taký akurát výlet pre môj rozpočet, navyše ubytovanie neplatím, keďže prespávam u bývalého spolužiaka J. a stravu... tú už nejak zimprovizujem. Pozerám von z okna uháňajúceho vlaku a zdá sa mi, že po prekročení česko-nemeckých hraníc je zrazu všetko akési upravenejšie... ale to je možno len môj subjektívny dojem. Už sa teším na spoznávanie nového mesta, jedinou mojou obavou je stres z hovorenia po nemecky po dlhej dobe, ale skúsim oprášiť svojé zašlé znalosti.
O meste som si čo - to naštudoval, ale len taký jednoduchý základ, chcem sa nechať prekvapiť. Podľa mojich informácií a skromných očakávaní by malo ísť o staré mesto dýchajúce históriou, ktorého hlavnou dominantou je gotická katedrála. Uvidíme, ako na mňa naživo mesto zapôsobí.

Po troch hodinách vystupujem na hlavnej železničnej stanici v Regensburgu, ktorá vyzerá špičkovo a moderne, ako keby bola včera postavená. Ssnažím sa zorientovať... Pred stanicou sa pýtam dvoch pánov na cestu, asi po 5 minútach ich rozhovoru po turecky mi jeden z nich so silným prizvukom, ešte horším ako je ten môj, vysvetlí, odkiaľ ide môj autobus. Nastupujem do autobusu a zažijem prvé nemilé prekvapenie – celý lístok stojí 2,10 eur. Uff. No nevadí, ešte mám nejaké peniaze do zálohy. Po krátkej jazde autobusom, z ktorého som si všimol len nočnú vysvietenú katedrálu, som už u kamaráta. Po chvíľke rozhovorov nafukujem svoju nafukovaciu posteľ a obaja sa ukladáme spať – on vstáva už o 6-tej ráno do praxe, a ja musím s ním, keďže kľúče mi nemôže nechať, lebo ich potrebuje aj do práce.
Keďže nie som z posledných mesiacov naučený na skoré vstávanie, ranný budíček bol krutý, ale aspoň mám viac času na základnú prehliadku mesta ešte v čase, keď tam skoro nik nie je. Druhé nepríjemné prekvapenie – keďže som sa rozhodol ísť do centra pešo, je mi zima, ale to je moja chyba. Všímam si, že školopovinné deti idú ešte do školy, pretože v Nemecku sa prázdniny začínajú neskôr. Stretávam ich po ceste na zastávkach autobusov aj v potravinách, kde si kupujem vodu a niečo na raňajky. Tento obchod je jeden z mála otvorených pred 9-tou, ako som si neskôr stihol všimnúť, a aj to asi preto, že je to vedľa zastávky, odkiaľ deti zváža školský autobus.


Prechádzam popri parku, do centra mesta sa dostávam pomedzi dve bašty, ako sa mi zdá na prvý pohľad. Ide však o tzv. Jakubovu bránu („Jakobstor“), pochádzajúcu z 13. storočia, ktorá bola vstupnou bránou pre príchodzích zo západného smeru. Z pôvodnej stredovekej brány sa však zachovali len 2 veže s gotickým cimburím, brána samotná nie, dnes pomedzi bašty vedie cesta do Starého mesta Regensburgu.
 

O pár krokov ďalej si možno všimnúť vstupnú bránu do historického objektu, ako som neskôr zistil, ide doslovne o Škótsky kostol  sv. Jakuba („Schottenkirche st. Jakob“). Vstupný Severný portál, tzv. „Schottenportal“, pochádzajúci z druhej polovice 12. storočia, sa nachádza v presklenom prístrešku, ak to tak môžem nazvať. Dedukujem, že kvôli ochrane pred poveternostnými podmienkami. Na portáli, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky románskej architektúry v Nemecku, sa nachádza 12 postáv a cyklus, ktorý má symbolizovať stvorenie sveta, neba a pekla. Postavy by mali symbolizovať postavy a remeslá, ktoré boli v stredoveku označené za opovrhnutiahodné a „stigmatizované“, ako napr. kupliar, prostitútka, čarodejník, zločinec, tanečníčka, márnotratník, či lenivec.
 

Počiatky kostola siahajú do 11. storočia, keď v roku 1070 prišli do Regensburgu putovní benediktínski mnísi z Írska, ktorí pod vedením mnícha menom Marianus Scottus na tomto mieste vybudovali kláštor, a hoci šlo o mníchov z Írska,  miestni ich považovali za Škótov, preto aj kostol dostal pomenovanie „Škótsky“. Žiaľ, kostol nebol počas môjho pobytu otvorený, takže jeho interiér som si mohol len predstavovať.

Úzkymi uličkami, na ktorých som stretol dokopy päť a pol človeka, aj to mestských upratovačov, som sa dostal viac do centra. Ako som zahĺbený do myšlienok, vyjdem spoza rohu na malé námestíčko... a tam bum znenazdajky katedrála!

Fakt ohromná, po katedrále v Salisbury asi najkrajšia katedrála, akú som doteraz videl. Dóm sv. Petra je katedrálou regensburského biskupstva, založeného už okolo roku 700 .Samozrejme, v tom čase táto katedrála ešte neexistovala. Katedrála je ýnimočná hneď niekoľkými vecami. Prvou je fakt, že je jedinou katedrálou v Bavorsku, ktorá, hoci je katedrálou biskupstva v Regensburgu, nepatrí biskupstvu, ale je vo vlastníctve spolkovej republiky Slobodný štát Bavorsko. Druhou je fakt, že ide o najvýznamnejšiu pamiatku gotickej architektúry v južnom Nemecku. Pre mňa bola navyše výnimočná tým, že bola otvorená už tak zavčasu ráno ;) Vošiel som dovnútra. Z celého interiéru vyžaroval zvláštny pokoj, možno aj preto, že som tam bol len ja a jedna staršia pani s vnúčikom...Interiér katedrály bolo tiež podľa môjho vkusu – nič typicky pre rímskokatolícku cirkev prezdobené a prezlátené, ale jednoduché, vyšperkované gotickými ornamentami z kameňa, krásne farebné vitráže...Nádhera. Tak pokorná atmosféra, že som aj zabudol, že by som mal fotiť...a teraz to ľutujem. Zašiel som aj dole do krypty, kde sú pochovaní bývalí biskupi. To ma až tak za srdce nechytilo. Vyjdem z kostola, námestíčko je ešte stále bez ľudí, tak si sadám na vyvýšeninu pri vstupnom portáli, opieram sa o stĺp a začínam raňajkovať ako pravý slovenský turista. Pri pohľade hore sa zatočí hlava, najvyššia veža je vysoká 105 metrov. Beriem do rúk foťák a fotím vchod, gotické oblúky, postavy, chrliče na streche...
 

Prejdem cez námestíčko a snažím sa odfotiť aj veže, ale z tohto uhla sú akési sploštené, skúsim to teda neskôr odinakiaľ. Vrátim sa na pravú stranu dómu a rozhliadnem sa – úplne naľavo sa nachádza brána novšieho typu, resp. zrekonštruovaná, vedľa veža mestského opevnenia, pár metrov pred ňou socha Ludwiga I., kráľa Bavorska.

 

Prejdem bránou a opäť sa ocitnem na námestí, toto mesto má snáď len námestia a úzke uličky...
 

Po krátkej pauze na fotografovanie sa intuitívne vydávam smerom, ktorým si myslím bude nachádzať Dunaj, ktorá v histórii prispela k dobrým obchodným kontaktom, čo sa odrazilo aj na rozvoji mesta, ktoré postupne naberalo na dôležitosti.
Zanedlho som na nábreží pri rieke, na brehu kotvia lode spoločností ponúkajúcich okružné plavby po Dunaji, zaujímavo vyzerá hlavne ponuka na zájazd k Walhalle, čo je vlastne akýsi pamätník vyznamným osobnostiam v nemeckých dejinách. Túto budovu v novoklasicistickom štýle nechal postaviť práve Ludwig I. Bavorský v rokoch 1830-1842. Po zhodnotení, že cesta tam a späť za niečo okolo 8 Eur nie je predražená, sa rozhodnem absolvovať výlet na druhý deň a zavolať aj bývalého spolužiaka, ktorý by mal mať poobede voľno. Sadnem si na lavičku na nábreží, vyberem neskutočne chutné maslové croissanty, ktoré som kúpil po ceste v malej pekárničke, a pri jedle si obzriem nábrežie. Pred sebou mám už spomenuté kotviace výhliadkové lode, na pravej strane je „Eiserne Brücke", čiže Železný most (je jasné, že sa tak volá kvôli svojej železnej konštrukcii), oproti sebe na protiľahlom brehu su nejaké obytné domy, za nimi vidno kostolnú vežu, po ľavej ruke mám „Steinerne Brücke", Kamenný most. Po jedle smerujú moje kroky práve k nemu.

Mal som šťastie, pretože som narazil na partičku maďarských dôchodcov, ktorým mladá Nemka so zrozumiteľným prízvukom vysvetľovala info o moste, tak som mal zadarmo sprievodcu, aj keď „na tajnáša“. „Steinerne Brü cke" je považovaný za najstarší kamenný most v Nemecku a patrí medzi najvýznamnejšie nemecké pamiatky románskej architektúry. Je dlhý okolo 330 metrov a široký cca 8 metrov. Údajne bol jeho staviteľom bol ten istý staviteľ, ktorý postavil Juditin most v Prahe, predchodcu slávneho Karlovho mosta. Most bol zhotovený v rokoch 1135 -1146 a po jeho zhotovení začalo mesto bohatnúť, nakoľko to v tom čase bol jeden z mála mostov cez Dunaj. Mesto teda pri prechode vyberalo mýto na základe privilégii, ktoré mestu, resp. špeciálne mostu udelil cisár Friedrich I. Barbarossa. Ten istý cisár v roku 1189 tu sústredil svoju armádu tiahnucu do III. križiackej výpravy. Do roku 1784 mal most tri veže – dve veže alebo presnejšie brány na oboch koncoch a jednu menšiu vežu asi 50 metrov od začiatku mosta zo strany Starého mesta, táto vežička však bola značne poškodená pri záplave a upchatí mosta ľadovými kryhami, preto musela byť zbúraná.
Slečna spomenula aj 2 pikošky – legendu o „Würstchenoch“ ( o svetoznámych nemeckých minipárkoch), a tiež legendu o diabolskom pakte, ak to tak možno nazvať. Pri prvej ide o jednoduchú a prozaickú záležitosť – známe minipárky vznikli práve pri stavbe mostu ako poživeň pre robotníkov, typu „vezmeš, rýchlo zješ a makáš ďalej“, teda ak som to správne pochopil. Druhá legenda, vzhľadom k rozdielnym rokom stavby mostu a dómu nepravdivá, hovorí o tom, že staviteľ mostu a staviteľ dómu súťažili v tom, kto dokončí svoju stavbu skôr, a keďže stavba dómu napredovala rýchlejšie, staviteľ mostu sa rozhodol uzavrieť dohodu s diablom. Diabol mu mal pomôcť a za odmenu si vziať dušu prvej bytosti, ktorá by prešla cez most. Most bol nakoneic dokončený skôr a keď to videl staviteľ dómu, mal sa vraj zabiť skokom z veže dómu. S touto legendou súvisí aj soška tzv. „Brückmandl", postava muža sediaca na moste a pozerajúca sa smerom k dómu – malo by ísť o znázornenie staviteľa mostu, ktorý sa neustále sústredene pozeral smerom k dómu, či stavia rýchlejšie ako jeho protivník. O tom, že sú to povedačky, i keď príjemné, niet pochýb ;)

Na začiatku mosta sa nachádza veža  okrovo ružovej farby s bránou – Brücktor, vedľa ktorej sa nachádza mohutná budova, tzv. Salzstadel, ktorá, ako som sa dozvedel, bola vybudovaná na začiatku 17. storočia a v minulosti slúžila na uskladnenie jedlej soli. Soľ tvorila dôležitý obchodný artikel, z ktorého mesto značne bohatlo. Cez Brücktor som vstúpil na most a prešiel po ňom na náprotivný breh, z ktorého je krásny výhľad na panorámu Starého mesta.

Na tejto strane Dunaja, resp. na tomto ostrovčeku, som videl len novšie budovy a jeden na vzhľad pomerne nový kostol, a tak som sa rozhodol nezdržovať sa tu a vrátiť sa späť do mesta.

Prechádzal som sa úzkými stredovekými uličkami a snažil sa predstaviť si, ako to asi vyzeralo v takom 16. alebo 17. storočí. Po chvíľke blúdenia som sa ocitol na malom priestranstve pred tmavožltou budovou, postavenou v ranogotickom štýle so 7 poschodovou vežou s hodinami a vikierom, a bielou barokovou budovou, ktoré dokopy tvorili komplex v tvare písmena L. Ako som si prečítal, pred sebou som mal Starú radnicu, v ktorej dodnes sídli primátor aj čast mestského úradu.

V budove, ktorej najstaršia časť sa datuje až do 13. storočia, je aj expozícia venovaná histórií  „Reichstagu“, čiže ríšskeho snemu, ktorého zasadania sa v Regensburgu pravidelne konali od roku 1663 do 1806. Po zbežnej prehliadke radnice som sa cez ďalšiu úzku a historickú uličku (veď iné tam ani neboli) dostal na asi najväčšie námestie, na Haidplatz, s množstvom malých cukrární a kaviarničiek. Ponuke jednej z nich som neodolal a neľutujem, ten snehovo-ovocný rez bol fantastický, i keď tá cena...

Po oddychu v centre som sa rozhodol  potúlať ešte trošku starými uličkami a odmenou mi bolo niekoľko naozaj pekných zákutí. Z celého mesta, i keď má niečo vyše 180 tisíc obyvateľov, vyžaroval pokoj, poriadok, neunáhlenosť, a hlavne určitý druh jednoduchosti. Na každom kroku malý obchodík s typickými krojmi, kaviarničky, predajne suvenírov, obchody s ručne vyrobenými výrobkami... naopak som sa skoro vôbec nestretol s luxusnými butikmi a podobne. Pri mojich potulkách som narazil napr. aj na dom, v ktorom po skončení vojny do roku 1950 býval O. Schindler. Áno, ten istý kontroverzný Schindler, ktorý zachránil vyše 1200 Židov a ktorého príbeh je sfilmovaný v známom filme Schindlerov zoznam. Tento nenápadný dom sa nachádza pomerne zastrčene, treba dobre hľadať ;)

Po mojich potulkách som dosť vyhladol, a tak som sa rozhodol nájsť v centre nejaký podnik, kde by som sa dobre a nie draho najedol, no akokoľvek som sa snažil, nevedel som nájsť nič, čo by bolo v primeranej cene k lahodnosti jedla, nakoniec som to vzdal a kúpil si klasické a tradičné nemecké jedlo – kebab v placke. Prešiel som ku katedrále, pri ktorej som sa najedol a počkal na Joža, ktorému končila smena a boli sme dohodnutí skočiť na fajné pivko. Veď to by bol hriech,neochutnať  v Nemecku lokálne pivo. Keď prišiel, nakúpili sme pár fľašiek a šli sme si na večer posedieť s pivkom v ruke na nábrežie Dunaja, odkiaľ je vraj po zotmení krásny výhľad na rieku aj na Staré mesto. A naozaj, oplatilo sa, nočná tvár mesta ma veľmi príjemne rpekvapila, vysvietená katedrála vyzerala naozaj majestátne.
Všimol som si tiež jeden zvyk domácich – mladí ľudia nechávali na brehu sklenené fľašky. zarazilo ma to, ale potom som si všimol, že cca každých 10-15 minút tadiaľ prechádzal pán, asi bezdomovec a tie fľašky si bral. Ľudia mu tak vlastne prispievali v drobných, ktoré dostal za spätný výkup fliaš.
 

Na druhý deň ráno som si opäť povinne privstal, ale ani tentoraz som to neľutoval. Kúpil som si raňajky, posedel pri katedrále a porozprával sa s japonskou rodinkou turistov. Potom som sa rozhodol opäť prejsť mestom a preskúmať zákutia,ktoré som deň predtým nevidel. Objavil som napr. Goldener Turm, Zlatú vežu. Táto 9- poschodová veža je najvššou obytnou vežou na sever od Álp a bola postavená po roku 1260. Tieto typy veži stavali významné rodiny mešťanov a mali odzrkadľovať ich spoločenské postavenie. V súčasnosti veža slúži ako študentský internát.

O pár ulíc ďalej, na Goliathstrasse, som si všimol vysoký meštiansky dom s cimburím a 2 vežičkami, ktorý mal na fasáde namaľovaný obraz – boj Dávida s Goliášom. Kedže pri dome som nenašiel žiadnu info tabuľu, zas som si počkal na okoloidúcu skupinku turistov, tentoraz mali prehliadku v angličtine. Vyrozumel som, že ide o dom z 13. storočia, ktorý pôvodne slúžil ako nocľaháreň pre goliardov – potulných cirkevných autorov píšucich satiru v latinčine. Neskôr bol dom rodinným sídlom bohatej meštianskej rodiny Thundorferovcov, dnes je v budove divadlo

Podobných „patricijovských“ domov („Patrizierhäuser“) som videl na viacerých uliciach. Tieto domy boli typické svojimi vežami – čím vyššia veža, tým honosnejší status rodiny. Zaujímavý je napr. Runtingerhaus na Keplerstrasse. Ďalšie dva domy s „Geschlechtertürme" (doslovne „Rodové veže") sa nachádzajú na ulici Zandtengasse, pred nimi sa nachádza detské ihrisko.

Neďaleko odtiaľ, opäť na Keplerstrasse, som si všimol pamätnú tabuľu označujúcu dom, v ktorom býval známy astronóm a matematik Johannes Kepler s rodinou. V tomto dome však bývali len 2 roky, mne až taký zaujímavý neprišiel, veď to sa tam za tie 2 rôčky ani nestihli zabývať...

Po nakúpení suvenírov v predajni pri moste (vcelku drahých) som sa opäť prešiel po moste a po druhej strane Dunaja som prišiel k inému mostu, na ktorého kovovej konštrukcii si očividne ľudia symbolicky zamykali lásku. Z tohto mostu sa mi naskytol fantastický pohľad na celé historické nábrežie, v popredí so Zlatou vežou, v pozadí s katedrálou.

Okolo druhej hodiny poobede som bol s kamošom J. dohodnutý, že sa stretneme pri „Steinerne Brücke" a následne si kúpime lístok na loď a pôjdeme sa pozrieť na „Walhallu" – pamätník nemeckým osobnostiam, ktorý nechal vybudovať bavorský kráľ Ludwig I. na štýl antického chrámu. Keďže môj kamarát meškal, rozhodol som sa ísť kúpiť lístky... Lenže pani to už asi zabalila skôr a nik tam nebol, takže výlet budem musieť naplánovať na inokedy. Po stretnutí s Jožom sme šli na Haidplatz, kde sa konal akýsi trh alebo jarmok, pri pohľade na ceny sa mi však zakrútila hlava (napr. 5 eur za veľký praclík...), a tak sme si radšej kúpili viacero značiek piva šli si sadnúť na námestie Neupfarrplatz, kde sa nachádza historický protestantský kostol zo začiatku 16. storočia. Pôvodne sa na tomto mieste nachádzala židovská švrť so synagógou a jeshiwou - školou na študovanie Talmudu.  Židia obývajúci Regensburg patrili k najvýznamnejšej komunite vo vtedajšej ríši, avšak netešili sa obľube miestneho obyvateľstva (nič netradičné v tom čase), preto zo strany mestskej rady a biskupstva prichádzali pokusy o ich vytlačenie z mesta. To sa im podarilo až po smrti cisára Maximiliána, ktorý za života patril k ochrancom Židov, synagóga, škola aj cintorín boli zrovnan´so zemou a na mieste vedľa synagógy sa začalo,ako bolo v tom čase zvykom, so stavbou mariánskeho kostola – niečo v štýle „Haha, vytlačili sme Židov, postavíme kostol sv. Márii, patrónke nášho víťazstva nad Židmi“. Chápete, nezmysly. V čase, keď sa začal budovať kamenný kostol, prestúpili občania Regensburgu na protestantskú vieru, a tak na tomto mieste bol postavený evanjelický chrám, pomenovaný ako Novofarský kostol.

Po posedení na „Neupfarrplatz" sme už po zotmení šli pozrieť do centra Starého mesta, okolo katedrály sa stále trúsili ľudi,bolo tam rovnako živo ako cez deň. Rozhodli sme sa ešte pozrieť navečernú  atmosféru trhov. Neprekvapilo ma, že tam bolo obrovské množstvo tlačiacich sa ľudí, čo ma však prekvapilo, pri podobných akciách u nás by už bol počet triezvych návštevníkov k tým podguráženýmv pomere 30:70. A tu... skoro nikto opitý. Možno to bolo spôsobené aj tými nehoráznymi cenami za alkohol, neviem. Každopádne atmosféra v meste bola príjemná, a to či už za bieleho dňa, alebo večer.
 

Tretí deň môjho pobytu som si ešte naplánoval zavčasu pozrieť vnútro katedrály, a keďže cesta na Slovensko mala trvať dosť dlho, zbytočne som sa nezdržoval, pri železničnej stanici som v Kauflande nakúpil nejaké jedlo a pitie a hybaj domov.

Na záver minizhrnutie – Regensburg je krásny, atmosférou mi pripomínal Banskú Štiavnicu, alebo Bardejov (až na tú veľrieku pretekajúcu mestom), i keď tieto naše poklady sú predsa len oveľa menšie. História, pokoj, super počasie, ochotní ľudia, skvelé pivo. Čo viac dodať ;) Ešte sa tam plánujem vrátiť, nestihol som kopu pamätihodností, o ktorých som ani netušil, že sa v meste nachádzajú...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?